Toho roku na jeseň, vo vzduchu opäť voňalo čerstvo napadané lístie. Na stráni sa už tradične zatúlala jedna ovečka. Malou ovčou hlávkou sa hnalo stádo ťaživých myšlienok: Až sa raz priblížim k cieľu, nechcela by som ľutovať premárnené dni, kedy som iba tak premrhala darovaný čas iba tým, že som prežúvala voňavú ďatelinu. Chcem oveľa viac...slobodne behať po stráni, dotýkať sa slnečných lúčov a prinášať radosť ostatným ovečkám... Prečo Pán Boh vymyslel ovcu? Načo je vlastne komu dobrá? mrmlala si popod nos. Medzi steblami trávy sa vyvaľoval starý, tučný kocúr... Začul ovečkine tiché mrmlanie a pomaly sa priplichtil ku nej. Už na prvý pohľad sa podobal múdrym. Si ty ale hlúpa ovca ťarbavo zamraučal kocúr zatiaľ čo tu bezvýsledne prehodnocuješ svoju biednu situáciu, robíš presne to, čo robiť nechceš: iba prežúvaš a prežúvaš...